Michal Zoldy

Spiaci Smer, STVR v nedohladne, Zoroslav Kollar a jeho sluby, pasivita vlady

STAZNOST VLADE / cast 2.

NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (200)
ČO BUDE SO SLOVENSKOM?
-----------------------

Aká je súčasnosť? Biedna....doslova a do písmena biedna. Dnes sa o "propagáciu" Slovenska a dezinformovanie zahraničia o súčasnej vláde stará 19-ročný politický aktivista opozície na univerzite v Štrasburgu, Marek Janiga. To sme to dopracovali.....! STVR je aj temer rok po voľbách a zmene v jej vedení viac menej stále to isté "zviera", ktoré hryzie vládu kde len môže a je na nerozoznanie od ostatných militantných korporátnych televízií. Po Slovensku sa ešte motá hŕstka statočných alternatívnych komentátorov, ktorí žijú bohvie z čoho, nik sa o nich nestará a ak by niektorý z nich vypadol pre smrť alebo chorobu, nikomu vo vláde by nechýbal. Smutné poznanie.

O nejakej konštruktívnej podpore zo strany vlády nemôže byť ani reči, lebo tá žije v presvedčení, že tlačovkami a krátkymi videjkami na osobných facebookových profiloch a YouTube to v boji s opozíciou, médiami, politickými mimovládkami a zahraničím ľavou zadnou ustojí lebo stačí, že má pravdu..... A tak sa potom stáva, že aj tá hŕstka statočných alternatívnych komentátorov, ktorí pomohli vláde vyhrať voľby, to všetko vidí a začína dávať najavo svoju nevôľu a oprávnené sklamanie s povolebným stavom vecí. Množstvo zásadných otáznikov bez odpovede.

V snahe urobiť niečo v prospech alternatívcov som začiatkom mesiaca navštívil Úrad vlády, aby som sa pokúsil senzibilizovať ju voči takzvanej novinárskej alternatíve. Lebo dokonca ani len na list premiérovi, predsedovi NR SR a ministrovi vnútra s informáciou o rozbiehajúcej sa petícii na podporu krokov vlády R. Fica smerom do zahraničia nik nezareagoval, ani len nepotvrdil príjem listu, o nejakom ocenení takejto provládnej aktivity smerom do zahraničia nehovoriac. Dodnes dokonca okresné a krajské organizácie Smeru a ich členovia o tej decembrovej petícii ani len netušia. Všetka česť alternatíve, ktorá o nej informovala, lebo ak by to nebola urobila, nik o nej nevie a vláda ani prstom nepohla na spropagovanie vlastnej obrany a obhajoby v zahraničí zo strany aktívnej skupiny obetavých voličov. Rozum nad tým zostáva stáť. Nečudo, že si človek za takých okolností pripadá ako idiot. Aký efekt bude mať moja návšteva Úradu vlády neviem, som skeptický lebo vidím, ako sa veci majú už 22 rokov. Človeku nezostáva nič iné ako krútiť hlavou a čakať na zázrak.

V piatok som napísal dlho odkladaný mail solventnému svetobežníkovi Zoroslavovi Kollárovi, v ktorom som ho vzal za slovo v súvislosti s jeho nedávnym vyjadrením, že by vedel podporiť vznik kvalitného média. Napísal som mu, že takí novinári a komentátori tu sú, stačí si ich všimnúť a niečo v prospech veci urobiť. Neviem, či mi odpovie. Mám rád mužov činu, lebo plamenných rečí ako Palacký vie mať hocikto, ale nakoniec rozhodujú činy. To je asi tak všetko, čo som mohol urobiť, okrem každodenného písania komentárov, ktorých už je za tieto roky temer 2 000. Zostáva ešte jeden krok, možno posledný, prebudiť aspoň trochu vládu a jej poslancov zo spokojných driemot, ale ten krok urobím viac menej iba preto, aby som mal pocit, že som naozaj spravil absolútne všetko, čo som podniknúť vedel a mohol. Zatiaľ sa z ľudí ako je Čurilla a spol stávajú oslavovaní hrdinovia opozície, sediaci za frenetického potlesku obecenstva v lóžach, vyhradených pre VIP. Dobre, že zatiaľ ešte verejne neoslavujú aj Cintulu, lebo ani to by už človeka neprekvapilo.

- Michal Zoldy -

ĽUĎOM SA Z TOHO PRETÁČAJÚ CIFERNÍKY

Robert Fico, muž činu, zverejnil pred pár dňami sumy, aké niektoré ministerstvá poskytli Šimečkovským mimovládkam. Šimečkovi rodinní príslušníci dostali takto od štátu spolu až neuveriteľných milión dvesto tisíc eur. Tie peniaze mohli dostať od štátu niektoré ťažko choré deti na drahé lieky, alebo domovy dôchodcov na prilepšenie starým ľuďom v ich zariadeniach pre seniorov, odkázaným na opateru. Nie, tá závratná čiastka išla čulým a zdravým Šimečkovcom na boh vie čo.

Ľuďom sa od piatka z toho pretáčajú ciferníky a mimovoľne rozmýšľajú, čo by asi z takých peňazí mohla mať a dovoliť si ich rodina. Pri priemernej cene lepšieho bežného auta okolo 20 000 eur by si z tých "Šimečkovských peňazí" mohlo dovoliť nové auto až 60 rodín. Pri prepočte ceny dovoleniek v zahraničí vo výške 1 000 eur, by to stačilo na dovolenku pre 1 200 ľudí. Pekné, nie?

Štefan Harabín včera zverejnil video, v ktorom uvažuje o žiadosti o vládny grant pre svoju dcéru fyzioterapeutku vo výške 100 000 eur. Aj to pekne vysvetlil, ako by jeho dcéra tie peniaze využila na masáže pracovníkov súdov s problémami chrbtice.

Zdá sa, že popularita Šimečkovskej rodiny po tom zverejnení závratne stúpa. Ja vám poviem, čo by som ja urobil s takou sumou. Porozdeľoval by som ju v mihu pre statočných alternatívcov na ich prevádzkové a technické potreby a prácu, lebo tí by za tie prachy neštvali proti vláde a nerehotali by sa z "hlúpych" Slovákov, ktorí sú vraj vlastne čosi ako beštie v ľudských kožiach, rozprávajúce dreveným fialovým jazykom obesenca kade tade po salašoch s tou ich primitívnou "bačovčinou."

Neuveriteľné.... Šimečka chce žalovať Fica za to, že tú sumu pre ich rodinné mimovládky zverejnil. Keď nestačia peniaze od Soroša, žobroní sa na pravidelnej báze od vlády? Bez kože na tvári a s drzosťou politických šmejdov, ponúkajúcich a propagujúcich vyslovený brak, ktorý bezočivo vnucujú národu, hoci ten ho rozhodne nepotrebuje a škodí mu. Tá família má za vyše tridsať rokov svojho pôsobenia podstatný podiel na tom, ako dnes vyzerá situácia v rozhádanom národe, lebo ten vo svojej dobrosrdečnosti a dôvečivosti z nedostatku predvídavosti bohužiaľ neurobil včas to, čo urobilo susedné Maďarsko.

ŽASNEM...ROMAN, VEĎ TY SI NAJSLABŠÍ ČLÁNOK KOALÍCIE!

Neviem čo sa to robí s Michelkom, ale niečo nie je v poriadku. Uvedomuje si ten poslanecký nominant SNS, že aj on je súčasťou vládnej trojkoalície, ktorá má ťahať za jeden povraz, alebo sa už neurčito vznáša kdesi v politickom vzduchoprázdne ako akýsi odstredený solitér?

Je mi to ľúto, ale mám veľký problém sledovať jeho televízne vystúpenia v diskusiách so zástupcami opozície. Včera avizoval na svojej stránke celý vytešený, že bude večer so Števulovou na STV :24, že sa na to teší a nech to ľudia pozerajú. Očividne chodí na tie televízne debaty rád, len neviem či si ich potom pozrie zo záznamu, lebo je to čistá katastrofa. Čo to ten Michelko doparoma stvára v tých televíziách? Veď on už nie je ani bloger, ani politik, iba akýsi prihrbený prikyvovač spolubesedníkom z opozície. On si to asi chudák zrejme neuvedomuje, ale je žalostným protipólom razantného a nekompromisného Tomáša Tarabu z toho istého košiara. Včera sa nezastal Kuffu, vraj to divadlo vo Frankovej nebolo vhodné pre deti a mládež do 18 rokov ale Kuffov zásah do toho vystúpenia nebol šťastný..... Roman, čo to robíš, do psej matere? Musíš sa predsa svojich spolukoaličníkov zastať vždy, všade a vo všetkom, na to si do pekla tam! Už ti to vypisujú aj ľudia na tvojej stránke, tak sa spamätaj.

Neprezrádzam žiadne tajomstvo keď poviem, že Michelko nemá rád Martinu Šimkovičovú. Všetci to vieme. Stavím sa, že chcel byť ministrom kultúry a má problém zmieriť sa s faktom, že ním nie je. Vraj by veci robil inak ako ona. Toto je koaličný poslanec? Fico sa rezolútne zastal Martiny Šimkovičovej, rovnako nekompromisne ako Danko a Taraba, ale on, veľký Michelko, by robil veci inak...... Tak čo na to poviete? Má navyše vo zvyku, alebo to robí nevedomky, že počas diskusie súhlasne prikyvuje hlavou keď rozpráva zástupca opozície tie ich tupé opozičné kydy proti vláde, až ho na to včera upozornil pomerne korektný mladý moderátor keď sa ho opýtal, či súhlasí so Števulovou keď toľko prikyvuje počas jej monológu. Už to bolo čudné aj moderátorovi, zatiaľ čo nás doma pri obrazovkách dvíhalo od zlosti zo sedadla. Števulová, všetkými masťami mazaná právnička od Šimečku, ho veľmi obratne hecovala proti Šimkovičovej lebo vie, že Michelko na ňu žiarli. Včera nad ním Števulová jednoznačne vyhrala na body. Čo sa to pane bože s Michelkom robí? Rovnako prikyvoval hlavou aj v inej televíznej diskusii keď rozprával Grohling. Sedí tam v štúdiu s absolútne nepatričným úsmevom celý prihrbený akoby mal na pleciach ako mudrc-vševed všetky problémy sveta a koalície - Romanko vajatajko..... ani ryba, ani rak. Smutný pohľad. Michelko je najslabší článok koalície.

Zvykol som vždy pozerať jeho nedeľné polhodinovky na YouTube, ale odkedy sa stal poslancom parlamentu, jeho Veci verejné sa pozerať nedajú. Dívať sa na neho a počúvať ho večer pred spaním nie je dobrý nápad. Včera som okamžite volal Danku a šľaky nás z toho triafali spoločne. Ja som potom ani zaspať nevedel. Tak my, obyčajní ľudia bez poslaneckého platu, sa nekompromisne zastávame Šimkovičovej a Kuffu kade chodíme, ale on "by robil veci inak"...... Porazí ma. Roman, toto nám nerob! Stačilo!

Som rád, že tu mám pár priateľov a kým vládzem, budem sa snažiť vždy im niečo priniesť ako taký malý nezištný komentátorský croissant k rannej káve.

Váš "šuhajko"

NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (194)

"ŠUHAJKO"

Ďakujem za všetky milé blahoželania k narodeninám a zároveň za trpezlivosť, výdrž a ochotu čítať moje články ku káve a komentovať ich už bezmála 5 rokov. V januári to bude 5 rokov.

Včerajšie narodeniny ma ako vždy vrátili do spomienok na mojich rodičov. Vždy to je tak a je to prirodzené a logické. Každý z nás bol kedysi dieťaťom. Spomínam si, že ma raz niekto z dospelých oslovil ako dieťa "šuhajko". Znie to dnes neuveriteľne, lebo jednak som bol mestské dieťa a v mestách sa veľmi ""nešuhajkovalo", to sa "nosilo" na dedinách, a jednak sa mi to oslovenie vôbec nepáčilo. Lebo už vtedy som sa vnímal ako "veľký", tak aký som ja komu šuhajko? Ale cez prázdniny na Richňavskom jazere boli aj iné deti a ja si pamätám, že raz jeden ujo rybár sa môjho kamaráta pri vode opýtal "šuhajko, číže si ty?" To sa tak voľakedy dospelí zvykli pýtať, aby vedeli z ktorej rodiny to ktoré dieťa je a kto sú jeho rodičia. Čí som, toho som, som svojich rodičov! Dodnes, aj keď už dávno otec a mama nežijú, patrím im a oni patria mne. Oslovenie "šuhajko" sa hodí do starých filmov ako Jerguš Lapin. Nuž, nech je ako chce, "šuhajkom" už dávno nie som. Mimochodom, na mojich besedách na základných školách som už deviatakom vykal.

Neviem ako dlho ešte budem takto písať moje články každé božie ráno. Lebo pravdou je, že v tom pokračujem viac menej už len z vďaky a úcty k mojim facebookovým priateľom a čitateľom, lebo tí tam hore pramálo stoja o to, či ja žijem, ako žijem, kde žijem, či vôbec žijem a čo si ja o čom myslím. Ja nie, mne oni ľahostajní nie sú, ale im ja áno. Prosím vás, čo napríklad takú Juditu Laššákovú zaujíma nejaký Zoldy..... Stretli sme sa v januári na besede v Rudine a chcel som sa s ňou a s Marekom Ťapákom porozprávať o možnej spolupráci. Ale kdeže, bol som pre nich iba stará vykopávka lebo oni mali svoje plány a pracovali na niečom celkom inom.....

Dlho som žil v presvedčení, že by bolo užitočné nejako spojiť alternatívnych komentátorov - starých aj mladých - v záujme Slovenska. Dokonca sme s Dankou vyvíjali úsilie nadviazať kontakt s Úradom vlády, aby tam aspoň vedeli, že žijeme a že ich všemožne a všestranne podporujeme. Ak vedeli celé roky dávať z alibistickej naivnej vypočítavosti peniaze ľuďom ako je Šimečka, tak nech aspoň vezmú na vedomie a registrujú, že sú na svete aj iní komentátori ako Tódová, Bárdy, Baloghová, Soltész, Snidl a spol. Bohužiaľ vyzerá to tak, že z našej snahy nič nakoniec asi nebude, lebo osud zasiahol z nečakanej strany. Nevzdávame to, ale optimista nie som, lebo ak ťa niekto ignoruje 22 rokov, prečo by s tým mal teraz prestať? Myslel som, že sa tým kruh logicky uzavrie, lebo som chcel ako najstarší niečo urobiť pre kolegov alternatívcov. Vždy som myslel na iných a snažil som sa budovať vzťahy, vzájomnú spoluprácu a rešpekt medzi kolegami novinármi. Egá nabok, treba spolupracovať. Spomeňte si, tí ktorí ma denne čítate, koľko razy som tu vyzdvihol mojich novinárskych kolegov ako Mimi Šramová, Pavel Kapusta, Ľubo Huďo, Adrian Repčok.... a od decembra aj skvelého Romana Martišku. Ja predsa nie som nikomu konkurentom, chcel som len trochu pomôcť zjednotiť alternatívu, to je všetko. Uznávaná osobnosť - akademický maliar Viliam Hornáček - nedávno v reakcii na môj článok, ktorý mu Danka poslala napísal "Kto z kompetentných už konečne zvolá PORADU NÁRODNÝCH SÍL?! Áno, o hrozivo vážnej situácii v Slovenskej republike!" Pán Hornáček má pravdu.

Vedia sa ale národné sily zjednotiť? Veď ani len tá hŕstka komentátorov z alternatívy sa nevie dať aspoň ako tak dokopy a namiesto toho vzťahy neraz nie sú práve najlepšie, povedané diplomaticky. Mimochodom, ja som sa "vytratil" z Telegramu, možno ste si to už všimli. Život je plný prekvapení, občas aj veľmi nečakaných a nepríjemných. Nevadí, jeden kolega mi koncom júla otvoril kanál na Telegrame, na moje obrovské prekvapenie, a dáva tam moje príspevky. Ja zatiaľ nie, lebo ani neviem ako. Nevadí, nie som karierista, v mojom veku na nič neašpirujem, nikam sa nehrabem, o slávu nestojím a zostávam nad vecou.

NÁJDI AJ TY SVOJHO DELONA, JE UKRYTÝ V KAŽDOM MUŽOVI

Zomrel, Facebook je toho dnes plný. Bol to veľmi milý, vzhľadný, šarmantný, sympatický a skvelý herec. Nech odpočíva v pokoji. Všade čítam, že Alain Delon bol idolom mnohých žien..... Fajn, ženy majú z nejakého dôvodu rady mužské idoly, s tým sa nedá nič robiť, iba to rešpektovať. Trochu to ženám aj závidím, lebo ja som nemal žiaden ženský idol, a už vôbec nie medzi zahraničnými herečkami. Mojím idolom, ak sa to tak dá povedať, boli vždy naše slovenské dievčatá - také prirodzené a nenútené vo svojom unikátnom slovanskom pôvabe s peknými líčkami, aké vždy boli. Nemuseli byť na plátnach kín, naopak hlavne tam radšej nie, ale skôr také, ktoré som stretal v bežnom živote. Neidealizoval som si ich.... no, možno tak trochu v mladosti, ale iba v medziach normálu. Ak by som bol mal tú možnosť a autoritu, bol by som len tak počas prechádzky ktorýmkoľvek slovenským mestom alebo dedinou nazbieral pekné dievčatá a mladé ženy, krajšie a pôvabnejšie ako zahraničné filmové herečky, alebo aj tie, ktoré sa dostávali Boh vie ako záhadne do televíznych súťaží krásy a nakoniec ich aj vyhrali.

V každom mužovi je kus Delona, len naň nesvietia reflektory, nesedáva v maskérni, nehrá hrdinu v romantických filmových úlohách a občas je aj celkom obyčajne nevrlý ak je hladný, alebo hľadá v kuchyni pivo a nenájde ho. Ale v každom mužovi je určite kus Delona, len ho v ňom treba vidieť a oceniť. Potom je schopný robiť zázraky, aj tie veľké, a dokonca občas aj na počkanie :)

AKO V SPOMALENOM FILME

Toto ešte nie je moje pravidelné NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE, to napíšem v priebehu dňa a bude na dosť vážnu tému.

V týchto horúcich dňoch sa cítim ako nedobrovoľný komparzista v spomalenom filme, výrazne spomalenom a nudnom filme. Mal som v pláne všeličo, hlavne teraz tento týždeň keď mám od utorka auto v servise na opravu a na STK, ktorá mi vyprší zajtra. Kým je auto preč, chcel som urobiť generálny poriadok v garáži, najmä povyhadzovať odtiaľ konečne nepotrebné staré haraburdie, z veľkej časti ešte po predchádzajúcich majiteľoch mojej chalupy. To si neviete predstaviť, ako sa napríklad staré farby a laky dokážu zmeniť aj v uzavretej plechovke na tvrdú skalu, spolu s vyschnutými a zlepenými štetcami, a ako to vie zavadzať a zapĺňať drahocenné miesto na skromných poličkách, ale nerobím nič lebo je príliš teplo a ja v takom teple odmietam podávať štandardný pracovný výkon. Najhoršie je, že aj nálada je preč, lebo mi už akútne chýba auto, akosi dlho im to tam v servise trvá a mne už začínajú dochádzať zásoby. Včera som si išiel urobiť hrianky z nakrájaného chleba z pondelka ale pozerám.... a ten chlieb skončil celý v koši lebo bol splesnivený. Vytiahol som starú pätku z mrazničky, ale je mi jasné, že ak nevyrazím dnes pešo dolu do doliny na autobus do Turzovky, tak nebudem mať pečivo ani chlieb.

Navyše, ako na potvoru včera a dnes je v Turzovke jarmok a ja tam chodím každý rok kúpiť si pelendreky, výbornú salámu z Komárna a obrovský biely chlieb z dolniakov, veľký ako dvadsiatky pneumatiky, a občas aj burčiak. Bože môj, však ja už mám tých drobných radostí v tomto mojom skromnom živote málo a nikam nechodím, tak aspoň ten jarmok...... Tým skôr, že treba nakúpiť základné potraviny. Pôjdem autobusom, ten ide do Turzovky pred pol deviatou dolu v doline z cesty pri potoku. To znamená vyraziť z chalupy pešo pred trištvrte na osem, toľko totiž trvá cesta dolu pešibusom. Naspäť z Turzovky sa dotrepem s nákupom taxíkom. Ten stojí sedem eur, lebo toto nie je Bratislava ale zapadákov, kde sa ľudia ešte navzájom nekresťansky neošklbávajú o posledné grajciariky. Dúfam, že nebude pršať, lebo to by moju aj tak zlú náladu zrazilo hlboko pod nulu a preklial by som celý jarmok aj s nákupom.

Tu u mňa predvčerom a deň predtým už teplota vonku prvý raz dosiahla na krátku chvíľu vražedných 30 stupňov a za takých podmienok ja jednoducho nerobím. Chvalabohu včera aspoň dobre popršalo a nalialo kvantum vody, lenže veľmi sa pri tom neochladilo, lebo aj teraz ráno je vonku 18 stupňov. Žijem ako v spomalenom filme, žiadna rýchla Čaplinovka. Bohužiaľ ani spať hore v manzardke pod strechou vo svojom pohodlnom širokom pelechu nemôžem lebo tam hore je od plechovej strechy príšerne horúce. Takže spím dolu v kuchyni, kde je milosrdných 21 stupňov. Lenže spať v kuchyni, navyše ak je na linke neumytý riad...., nie je bohviečo.

Ale čo ja tu mám čo verejne vyplakávať..... veď v porovnaní s väčšinou Slovenska, kde sa teplomer ustálil cez deň na hodnote 37 stupňov, som na tom ešte stále relatívne dobre. Sú seniori, ktorí milujú nadnormálne teplo. Asi kvôli reume a starým odvápneným kĺbom a artrotickým kostiam, ale ja horúčavy neznášam. Kostiam by to teplo možno aj vyhovovalo, ale mám v tele okrem kostí a starých vysychajúcich chrupaviek aj srdce, a to sa v horúčavách dobre necíti. Bohvie v akom je po tých dlhých desiatkach rokov stave, ale ilúzie si v tomto smere nerobím.

Koniec neproduktívneho bedákania a šomrania, ale trochu sa mi predsa len uľavilo keď som sa tu takto skoro ráno pred celým kolektívom vyponosoval.

Vonku hustá hmla

PERSEIDY

Každý píše o čom chce, veď je sloboda a demokracia, a tak aj ja si vždy ráno vyberiem tému "od výmyslu sveta", na akú mám práve chuť, alebo sa mi momentálne zdá dôležitá a aktuálna, alebo ma tu i tam "kopne múza", alebo, čo sa stáva dosť často, nosím nejakú vážnu tému v hlave pár dní a dozrieva vo mne ako augustový burčiak :)

Mohol by som sa teraz venovať trebárs tomu amatérskemu ukrajinskému potápačovi, ktorý sa len tak z dlhej chvíle ponoril jednej tmavej noci s plutvami a šnorchlom do Baltiku a odpálil tam ručne plynovod Nord Stream z Ruska do Nemecka za pekných pár miliárd, aby sa pomstil Rusom. Ale vytrestal tým ten nový Bandera nakoniec hlavne Nemcov. Uvidíme, čo s ním urobí nemecké súdnictvo ak ho dolapia. Nech si želá a modlí sa, aby ho dolapili Nemci, lebo ak by ho vykutrali z nejakej diery Rusi, tak sa môže stať, že mu rovnakú nálož odpália priamo na jeho hlave a Ukrajina, sláva jej, bude mať o národného hrdinu viac. Nie, tomuto sa ja teraz naozaj venovať nejdem lebo sa pre zmenu povenujem meteorickému roju Perseíd. Videli ste ich aj teraz pred pár nocami? Ja nie, lebo chodím skoro spať a nemám záujem si niečo pri ich prelete atmosférou priať. Naposledy som sa díval na nočnú oblohu v osemdesiatom-šiestom keď na nebi letela známa Halleyho kométa, ktorá sa znovu objaví v roku 2061, keď tu ja už našťastie dávno nebudem. Tú som si vychutnal, lebo bola krásne viditeľná voľným okom. Moje oko bolo vtedy samozrejme voľné a pevne osadené v hlave, takže bez problémov a bez ďalekohľadu.

Perseidy lietajú nad našimi hlavami vždy v auguste a ja, starý pesimista, naozaj nemám potrebu niečo si pri tom naivne želať. Lebo mne sa moje skromné želania nikdy nesplnia a stáva sa nakoniec presný opak toho, čo som si nesmelo na staré kolená želal. Vždy mi to osud nejako pokazí, takže si už neželám nič a tým to mám vybavené.

Spomínam si ale na august 1973, keď som mal ako vysokoškolák rovných 20 rokov a na Perseidy sme sa dívali v trojici - ja, moja 17-ročná láska zo Žiaru nad Hronom a moja mama - pri miniatúrnom táboráčiku na chalupe rodičov toho dievčaťa. Jej rodičia voľakde odcestovali a tak nechali svoju dcérku Slávku so mnou, ale pod dohľadom mojej prísnej a bdelej mamy. Faktom je, že dobre urobili, lebo nechať mladého zdravého 20-ročného muža, plného hormónov, so sedemnásťročnou dcérenkou v noci samých, uznajte to je veľké riziko, že by sme si v tú pamätnú noc mohli takzvane "pokaziť život", no a práve na to tam bola vtedy nasadená moja profesorská mama. Jej úlohou bolo dohliadnuť, aby sme si ten náš mladý život náhodou nejako nerozumne "nepokazili". Škoda, mohol som mať krásnu spomienku a ako 21-ročný možno aj syna, ktorý by sa mi teraz na staré kolená náramne zišiel keď nemám žiadneho potomka, čo by za mňa kosil záhradu a pílil drevo. Keď sme tam vtedy takí mladučkí a zaľúbení sedeli, tak vám teraz prezradím, čo som si ja želal..... želal som si, aby tam nebola s nami moja mama :) Vždy mi niekto stojí v ceste a nedovolí, aby som sa tešil zo života po svojom. A presne tak tomu bolo aj v ten neskorý vlahý augustový večer keď nás dvoch zamilovaných zahnala o jedenástej večer moja mama od toho malého romantického ohníka so slovami "deti, ide sa spať." Samozrejme každý zvlášť do svojej postele, na to tam ten pedagogický dozor s nami bol.

Môžem si ja teraz ako nostalgický a reumatický senior s chorobopisom, dlhým ako text židovskej Tóry, ešte niečo zmysluplné priať? Mladosť nevrátim späť, tá je dávno premrhaná a stratená, peniaze v hre LOTTO nevyhrám, dlhý život tiež nie je niečo, čo by som si nejako osobitne prial v tejto zvrátenej dobe, plnej vojen, dúhových zástav, progresívneho Sodomovania a Gomorovania a premeny môjho rodného Slovenka na rozhádaný Babylon. Takže tak je to dnes bračekovci so mnou. Ale vy, moji duševne vyrovnaní, večne optimisticky naladení a veselí priatelia a čitatelia, si prajte čo len chcete a ja vám úprimne želám, aby sa vám všetko splnilo. Každému zo srdca doprajem a nikomu nič nezávidím.

mimoriadne posmešný postoj Čechov aj k maďarskému jazyku je dostatočne známy. Vysmievajú sa za riekou Moravou arogantne aj z maďarčiny a ja som s tým mal problém a ostrý otvorený konflikt aj v prípade českého herca Víťu Černého, ktorý sa celému slovenskému autobusu na ceste do Talianska vysmieval, že to sme tu na Slovensku "všechno samej Maďaaaar...."! Idiot, namieste som si to za potlesku celého autobusu od neho vyprosil a ten nadutý pražský herec, sediaci pre tučnotu na dvoch sedadlách, okamžite skrotol, očervenel a ospravedlnil sa. A to som vtedy mal iba 27 rokov.

Vysmievať sa z akéhokoľvek cudzieho jazyka je prejavom najväčšieho primitivizmu a vlastnej hrubej nekultúrnosti. Slovenčina je starý, ľubozvučný a prekrásny jazyk, ktorý navyše znie cudzincom príjemne. Ak sme sa v minulosti zvykli stretnúť v Prahe pri komunikácii s drzým a povýšeneckým "Promiňte, já vám pane nerozumím", tak to bolo bohužiaľ neraz nielen v Prahe, ale vlastne v celých Čechách. Česť moravskej výnimke.

Takže priatelia, primitívna nekultúrna čvarga pod Šimečkovským vedením nám tu chce zachraňovať našu kultúru..! Posielam hneď ráno aj tento môj dnešný článok Martine Šimkovičovej a L. Machalovi a je mi jedno, že mi od nich nikdy neprichádza žiadna odpoveď.... Asi sú tam na tom ministerstve zavalení masovou podporou verejnosti, hoci pod ich oknami to vyzerá inak. Svoju novinársku pomoc som osobne ponúkol obom aj pokiaľ ide o spoluprácu v angličtine..... nereagujú. Nevadí, urobil to za nich v predstihu v roku 1998 dnes už nebohý minister kultúry Ivan Hudec....... To mi stačilo. Nie som ješitný, ide mi o spoločnú vec, nie o seba.

Apropó, Martin Šimečka nedávno s hrdosťou verejne priznal 26 miliónov dolárov od Soroša na povalenie Mečiarovej vlády...... myslíte, že ten starý černokňažník a jeho syn už zabudli na Slovensko a neinvestujú tu do "demokracie" nič? Ak by som mal 26 miliónov dolárov pre alternatívcov, to by ste videli, ako by sa tu zamiešali karty.....

KTO TU CHCE ZACHRAŇOVAŤ KULTÚRU?! NEKULTÚRNA ČVARGA?

Moja včerajšia stručná informácia o bezočivom vyjadrení nebohej Hany Hegerovej na adresu slovenčiny vyvolala reakcie naprieč Slovenskom až po Michalovce. Fajn, inak ja mám vo zvyku citovať menovite zdroj, ktorý ma inšpiroval, ale žiadať to od iných je asi márne. Nevadí. Tak, ako som včera v komentári pod tou mojou informáciou o Hegerovej sľúbil, dnes ráno o tom viac, predovšetkým pokiaľ ide o "duchovného" a ideového vodcu tejto šialenej nenávistnej kampane proti ministerke kultúry Šimkovičovej a vlastne proti celej vláde. Len pripomínam, aby sa nezabudlo, že Hegerová sedela pol roka vo väzení za to, že si privlastnila vyše milión československých korún keď jej omylom prišiel z Nemecka honorár pre Karla Gotta. Jednoducho si tie peniaze drzo nechala a prišlo sa jej na to. To len, aby sme vedeli, čo to bolo za spevácku "celebritu".

V októbri 1998 minister kultúry Ivan Hudec ocenil udelením ministerskej pocty moje úsilie a mediálne aktivity na obranu slovenských záujmov, našej kultúry a vzdelanosti doma aj v zahraničí. Bolo to aj vo vtedajších večerných televíznych novinách a pred kamerami bola na tom akte na ministerstve prítomná okrem mojej pravej ruky, Danky Troppovej, aj Marta Podhradská, ktorá bola pravou rukou ministra Hudeca. V roku 1997 vyšla v amerických novinách WALL STREET JOURNAL (WSJ) moja reakcia na ich krajne bezohľadný článok na titulnej strane, že sme národ bez kultúry, bez histórie a bez osobností. Autorom článku bol americký novinár Greg Steinmetz (zaujímavé priezvisku, však?), ktorý v tom bezočivom článku citoval vyjadrenie Martina Šimečku na adresu knihy Matice Slovenskej z pera Milana Ferku pod názvom 100 SLÁVNYCH SLOVÁKOV. Šimečka tú knihu vysmial s tým, že ani Belgičania nemajú v ich histórii a súčasnosti sto slávnych mien, tak kde by ich asi tak nabralo malé Slovensko.... V mojej publikovanej reakcii v tých novinách som okrem iného napísal, že Šimečka je Čech, a ako taký nech preto nerozpráva s dešpektom o našom národe. Martin Šimečka bol najčastejšie citovaným zdrojom (dez)informácií v západnej tlači. Nebolo článku, v ktorom by sa zahraničné periodiká neodvolávali na neho..... Nebolo ľahké s tým bojovať. Denník WSJ moju reakciu nadpísal titulom DON´T MOCK THE SLOVAKS (Nevysmievajte sa Slovákom) Rovnako som čelil Šimečkovi aj v Hríbovej relácii POD LAMPOU vo februári 2005 a vlastne kedykoľvek, keď som komunikoval s novinármi zo západu a vyvracal jeho choré bludy. Vždy to isté, všade stále ten istý nenávistný Šimečka. Už som tu o ňom niekoľko razy písal. No a teraz jeho pubertálny syn....

Kto to tu teda teraz bojuje proti Ficovej vláde za "záchranu" kultúry? Tu je Šimečkov verejne vyjadrený názor, ktorý som na mojej stránke už dva razy v minulosti spomenul v príspevkoch: „Slovensko je čierna diera, v ktorej nenávratne miznú všetky rozumné myšlienky, jej gravitácii neunikne žiaden pokus o slobodné bytie a skončíme všetci v slovenskom jazyku, ktorý je fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca.“ Okrem toho sa na inom mieste vyjadril, že v slovenčine sa nedá dobre písať, na rozdiel od češtiny. Tak prosím, a toto tupelo teraz ide aj so svojím pubertálnym synom "zachraňovať" našu kultúru. To sa tie tisíce ľudí na námestí už načisto zbláznili? Vedia oni v ohlupujúcej augustovej horúčave pod tými nenávistnými transparentmi proti Šimkovičovej, že tam vykrikujú ako luza fialovým dreveným jazykom obesenca? Vedia to? A je im to jedno? Pakujte domov, čvarga! Aj so Šimečkovským klanom a s Grohlingom, a zoberte si so sebou aj tých svojich hercov, ako napríklad Kramára, ktorý radšej hovorí po česky.

Vysoko si vážim oboch mojich inteligentných rodičov za ich lásku a hlboký vzťah k Slovensku a k slovenskému jazyku. Oni mi ju vštepili, hoci môj otec bol po svojom otcovi vlastne spolovice Maďar. Nesmierne si jeho lásku k slovenčine vážim. Krásnym basovým hlasom spieval slovenské piesne a spolu s Lacom Chudíkom hral ako mladý študent v kremnickom gymnaziálnom ochotníckom divadle. Mimochodom, keď už sme pri tom......

Však im to raz v tej koalícii a vláde Norova a Adrianova Infovojna pekne spočíta aj s úrokmi keď už bude neskoro a budú sa s plačom analyzovať chyby v obrane a v útoku, podobne ako v hokeji keď cez prestávku alebo po zápase s videolupou a videoceruzkou expert Valábik hodnotí, prečo sme ten hokej tak smoliarsky zbabrali a prehrali vlastnou vinou.

ŽIADNE ZÁZRAKY, LEN PROFESIONALITA, PÁNI

Včera bolo u mňa rušno lebo moja 4-členná návšteva nešla nikam na výlet a prišli nás navyše navštíviť a posedieť s nami aj dvaja susedia. Až neskôr večer som sa trochu zorientoval, čo sa udialo na politickej scéne. Že je zas oheň na streche a opozícia šalie lebo ministerka kultúry odvolala z funkcie šéfku Národnej galérie za vážne pochybenia a nedostatky v riadení. Vraj ide byť horúco a dusno lebo za tú šéfku a za Drličku sa stavia celá povstalecká „kultúrna obec“ a celý ten organizovaný odpor voči súčasnej vláde vedie samozrejme SaS, kto iný, menovite obuvník Grohling - ďalší adept na vstúpenie do dejín národa ako predseda „najlepšej vlády akú kedy Slovensko malo“. Rovnaký blbec ako Sulík, nech mi Palko Podolay odpustí silné slová, ale stojím si za nimi.

Keď mňa v novembri 1998 odvolal z funkcie riaditeľa Slovenskej informačnej agentúry (SIA) vedúci Úradu vlády Tibor Tóth po nástupe Dzurindovej vlády, nič som neorganizoval, nikoho som neťahal na námestia protestovať a neburcoval som ulicu na moju podporu. A to sa pri tom ešte zúrivá novinárka a neskoršia šéfredaktorka Pravdy, Nora Slišková, na nabitej tlačovke Úradu vlády spýtala Tibora Tótha, či bolo hospodárenie za môjho riaditeľovania v súlade s predpismi a on odpovedal, že áno, bolo..... Tá kača z Pravdy by nebola dbala na mieste volať po mojom okamžitom zatknutí a stíhaní aj za ukážkové riadenie a hospodárenie mne zverenej SIA. Odvolali ma, no a čo....? A po odvolaní z funkcie riaditeľa ma tri mesiace na to nakomplet vyhodili z tej vládnej agentúry. Nezbláznil som sa.... a nezbláznili sa ani tridsiati redaktori STV, ktorých vtedy nový šéf televízie internoval ako nejaký dobytok na dvadsiatom-siedmom poschodí výškovej budovy televízie pod dozorom ozbrojenej strážnej služby.

Keby sa niečo také stalo dnes, ak by si niečo podobné dovolila urobiť nová vláda, vtrhnú sem mechanizované expedičné zbory Leyenevej EK, Stoltenbergovho NATO a polovica slniečkárskych politrukov Bruselu s „bratskou medzinárodnou pomocou“ na pozvanie od terajších „Vasiľov Biľakov“. Lebo, nehnevajte sa na mňa tí, ktorí sa s nostalgiou a nemiestnym spomienkovým optimizmom dívate na rok 1968 a Vasil Biľak vám bol eventuálne sympatický a mali ste ho radi, to, čo teraz stvára opozícia pod vedením PS Michala Šimečku a všelijakí Grohlingovia, je ako cez kopirák presne to isté , čo robili autori takzvaného pozývacieho listu na jar 1968. A prosím vás, nepíšte mi sem v komentároch, že ste vtedy ten augustový nočný vpád armád Varšavskej zmluvy pod vedením Brežneva vítali a jasali ste, lebo takého človeka tu vtedy prisahám Bohu nebolo!

Inak, čakáme teraz na odpoveď od vedúceho Úradu vlády Juraja Gedru, ktorému Danka Troppová napísala na jeho priame vyzvanie, čo by bolo teraz rozumné urobiť. Napísal jej totiž nech mu pošle nejaké návrhy a podnety. Danka to obratom urobila a navrhla a zdôvodnila mu stretnutie so mnou ako s najstarším, a hlavne nesebeckým, zástupcom alternatívy. Máme totiž spolu s Dankou konkrétne podnety a návrhy čo robiť, ako postupovať zo strany Úradu vlády a alternatívcov v záujme podpory súčasnej vlády. Absolútne nevhodné posielať také niečom poštou, hoci aj elektronickou, lebo o takých veciach sa dá hovoriť iba osobne.

Tipujem ale, že také stretnutie sa neudeje, že k nemu nedôjde..... Lebo mám dojem, že tam hore zrejme panuje akási idealistická uhorková predstava víťaza volieb, že to koalícia zvládne ľavou zadnou sama a nepotrebuje už viac podporu od alternatívnych médií a alternatívnych komentátorov, ktorí síce pomohli vyhrať voľby, to je pravda, ale tým ich úloha končí a všetci sa môžu láskavo rozísť po svojom a rozpŕchnuť sa kade ľahšie, lebo vláda to má pevne v rukách sama a celé to opozičné besnenie hrdinsky zvládne bez akejkoľvek pomoci. Dobre, nepredbiehajme.... uvidíme čo Gedra. Ale 22 rokov skúseností mi navráva, že sa nestane nič.

Suma sumárum: v mojich bedlivých blogerských očiach starého politického komentátora si zaslúžia plné absolutórium a uznanie najmä dvaja statoční ľudia - generál Gašpar a Mimi Šramová. Ja totiž nezabúdam a mám sloniu pamäť. Určite by prospelo dobrej veci, nám všetkým a napokon aj celému nášmu Slovensku, ak by nezabúdali aj iní. Ale čo ja tu mám čo komu radiť....? Ja nie som poradca, som len zanietený komentátorský dobrovoľník, ktorému ide už vyše tri desaťročia iba o to jediné - o spravodlivosť a osud Slovenska. Občas si aj ja pripadám v tejto nekonečnej mele ako sám vojak v poli, ale to nič, to je v poriadku. Nesťažujem sa.

Ozaj, včera som si vypočul múdru advokátku Evu Mišíkovú v rozhovore u redaktora Farkašovského. Odporúčam do ctenej pozornosti. Tie kauzy "našich chlapcov" sú tak strašne spletité, že obdivujem každého, kto sa v nich vie orientovať. Snažím sa o to aj ja.

SÁM VOJAK V POLI

Občas sa mi zdá.... nevravím, že stále, to nie, iba občas, mávam taký zvláštny pocit, že v tej obrovitánskej, hrôzu naháňajúcej kauze Matovičovsko-Lipšicovsko-Kolíkovsko-Hamranovskej, viac ako trojročnej šialenej snahe eliminovať, odpratať z cesty, totálne zničiť a celkom zlikvidovať stranu Smer-SSD na čele s jej predsedom Ficom kriminalizáciou za pomoci krivenia zákona a zákonnosti a znásilňovania právneho štátu akýmikoľvek metódami a prostriedkami, teraz zostal ako statočný bojovník proti zlu viac menej na scéne iba Tibor Gašpar.

Kde sú tie vyše hodinové permanentné tlačovky v kinosále parlamentu, na ktorých ešte pred rokom stávali bok po boku vtedajší udatní opozičníci Robert Fico, Robert Kaliňák, Marek Para, David Lindtner a Tibor Gašpar, aby pred nami za pomoci audiovízie rozkrývali a odhaľovali všetky tie obludné, politicky riadené svinstvá zo strany ÚŠP a NAKA? Robert Fico v súčasnosti domaródováva a rehabilituje po atentáte, a hoci nedávno demonštratívne zlomil barlu, aby ukázal, že je už takmer fit, tlačovky zatiaľ nerobí. Zrejme zháňa stavebný materiál na hrádzu proti progresivizmu....., energický Robert Kaliňák momentálne vo veľkom v spolupráci s Amerikou zbrojí - až tak, že čochvíľa nám bude pohľad na naše mierumilovné belasé nebo spríjemňovať roj vlastných predražených F-16tiek, šialene náročných na údržbu a prevádzku....., z každej líščej a jazvečej nory bude trčať impozantná hlaveň novučičkej, nablýskanej, modernej slovenskej húfnice vlastnej výroby, vojenské sklady sa budú až po strop plniť Zuzanami a Boženami, náboje a muníciu všetkých veľkostných kalibrov už pomaly nebudeme mať ani kam dávať, spriatelený Izrael dodá vytúženú protiraketovú batériu za pekných pár šupov, lebo my na to máme....., priletia k nám skvelé viperské bojové útočné helikoptéry, lebo teraz síce na nikoho neútočíme, ale to sa raz môže zmeniť a my musíme na to byť pripravení lebo jeden, na rozdiel od Eda Chmelára, nikdy nevie...., Marek Para veselo advokátničí, fejsbukuje a putuje v turistickej obuvi ako tramp po hrebeni Veľkej Fatry, po premiérskom poradcovi a advokátovi Lindtnerovi, ktorý pred pol rokom zostrojil nový trestný zákon, sa náhle zľahla zem.... a tak v týchto uhorkových časoch stíhania takzvaných čurillovcov zostal mediálne viditeľný v boji proti Matovičovskému zlu iba sám vojak v poli, sympatický a charizmatický generál Tibor Gašpar. Nemôžem si pomôcť, musím konečne s pravdou von, ten človek mi je zo všetkých najsympatickejší a rád by som sa s ním osobne stretol a podal si s ním moju blogerskú pravicu na znak uznania a úcty.

Ale bola tu, a stále chvalabohu medzi nami je, aj ďalšia osamelá vojačka v poli - statočná Mimi Šramová - ktorú chvalabohu po voľbách prichýlil aspoň ten žoviálny národniarsky dobrák - generál Ševčík. Lebo aj ona, predstavte si, musí, podobne ako my ostatní, pre boha živého z niečoho existovať, platiť účty a nakupovať v samoške potraviny. Nemôže stále len žiť a dýchať za Smer-SSD, aj ona má svoje elementárne životné potreby, na čo sa asi v istej mocnej centrále akosi po víťazných voľbách trochu pozabudlo. Pamätáte sa, ako tá statočná žena sedávala ako jediná v inak prázdnej kinosále parlamentu keď tam mal Smer-SSD tlačovky? Ja na to nezabúdam, ja nie.

Predčasne penzionovaná prezidentka Čaputová, pán Boh jej zaplať za jej "skvelé" obetavé progresívne služby vtedajšej Matovičovsko-Hegerovsko-Ódorovskej koalícii, nám počas jej nervózneho úradovania názorne ukázala, ako na to.... keď si za veľké okrúhle stoly vo vysokom lesku pozývala všakovakých spriaznených odborníkov čisto jej razenia a politickej orientácie, aby sa tam spoločne zamýšľali a radili, ako na to v boji proti Ficovi a jeho strane. Možno aj Peter Pellegrini, ale bolo by vari najlepšie ak by hlavne Úrad vlády, tiež občas pozval na pracovno-zdvorilostnú kávu zopár statočných alternatívcov, aj vďaka nemalému prispeniu ktorých sa osadenstvo nielen Úradu vlády, ale aj vedení všetkých ministerstiev, zmenilo a naplnilo ľuďmi, vnímanými naďalej ako proslovenskí.

ZMENY V STVR? ZATIAĽ LEN "KOZMETICKÉ"

Len pár mien sa zatiaľ v tom veľkom nesympatickom verejnoprávnom dome zmenilo, ale inak je to tam všetko naďalej po starom. Kto čakal nejaké veľké svižné zmeny..... musí si zrejme ešte nejaký čas po dovolenkách počkať. Zatiaľ sú tam pozerateľné len staré slovenské vojnové filmy o SNP pre pamätníkov na dvojke, lebo sa blíži veľké výročie..... teda pre pamätníkov filmov, nie povstania ako takého, lebo tých bohužiaľ rapídne ubúda. Kto mal počas povstania napríklad 14 rokov, ten má dnes 94. Rád tie filmy pozerám, hlavne sa mi páči ako pekne tam hrali nacistických dôstojníkov a SSákov buď naši herci, trebárs taký Leopold Haverl, alebo nejakí požičaní z NDR. Darmo je, ak človek pozerá vojnový film, chce tam jednoducho počuť "ľúbozvučnú" originálnu nemčinu .... hände hoch, schnell, partisanen, a takú mohli poskytnúť iba originál herci zo spriatelenej a bratskej NDR. Tí už sú dávno súčasťou veľkého Nemecka lebo NDR vďaka naivnému Gorbimu neslávne zanikla a východní Nemci sa išli zblázniť od šťastia keď sa búral berlínsky múr a ich marka sa vymieňala za západonemeckú v pomere 1:1. Už tam z toho trochu vytriezveli, hlavne v tej východnej časti, plnej imigrantov.

Inak je tá naša verejnoprávna jančkárovsko-makarovská televízia aj naďalej nepozerateľná, ak pravda nie si náhodou nejakým omylom prírody vášnivý milovník vedomostných kvízov, čo ja osobne nie som lebo sa pri nich príšerne nudím. Niežeby som už všetko vedel, boh chráň, to rozhodne nie, ale nemám nič proti tomu ak raz do truhly pôjdem v takom stave vedomostí a vzdelania, v akom sa v súčasnosti nachádzam. Beztak už dosť zabúdam a keď na mňa niekto vyvalí kopu nových poznatkových informácií aj tak je to zbytočné, lebo keď sa na druhý deň zobudím, už si to zo včerajška nepamätám. A bude ešte horšie, lebo človeku denne odumiera v mozgu obrovské množstvo buniek, až sa jeden čuduje, ako sa tie miliardy buniek v tej pomerne malej hlave mohli natlačiť jedna na druhú, a ešte k tomu aj tie spoje medzi nimi, lebo bez spojení a prepojení by to celé nefungovalo. Ktovie, či nám raz nebudú chcieť implantovať do lebiek aj umelú inteligenciu, lebo keď už nás presvedčili o nutnosti očkovania, prečo nie aj do hláv nejakú tú prídavnú umelú múdrosť?

STVR prestala konečne blbnúť a vrátila sa k rozumu aspoň v tom, že vysiela naživo prenosy z veľkého športového podujatia, akým kedysi, za čias Karola Poláka a Štěpána Škorpial, rozhodne napríklad letná aj zimná Olympiáda bývala, keď sa na nej ešte nediali príšerné otváracie ceremoniály ako ten teraz v Paríži na zasvinenej Seine, za aký by sa ešte pred takými tridsiatimi rokmi zatváralo do väzenia, alebo aspoň na psychiatriu. Nechať vysielanie veľkých majstrovstiev sveta a Európy na nešťastných "komerčákov", akými sú v našich končinách Markíza a JOJ, to je na nepodmienečný trest v zrýchlenom súdnom procese.

Som zvedavý, kedy sa v STVR konečne udejú také zmeny, že by si to človek okamžite všimol aj na obrazovke, nie iba v jedovatých správach a komentároch červených denníčkov. Nech tam dá tá Martina Šimkovičová s plochozemským Machalom za generálneho riaditeľa môjho kamaráta a kolegu Ľuba Huďa, a námestníkom nech je Roman Martiška, potom to "teprv" začne byť to pravé orechové. Dovtedy nič! Palka Kapustu chcem tiež znovu vidieť po dlhých dvadsiatich-šiestich rokoch v televíznych novinách, aj s tou jeho politickou Fašírkou. To ma dokonale preberie a začnem tú otravnú slovenskú televíziu mať znovu rád a budem na ňu opäť hrdý. Jančkárových a Makarových mám už dosť, chcem konečne zmenu!

Dobré ráno, je sedem a ja som hladný

FENOMÉN, ZVANÝ DJOKOVIČ

Včera večer, krátko pred spaním, som ešte očami prebehol sieťou Facebook, aby som sa pozrel, ako mnohí naši ľudia oslavujú Novakovo olympijské víťazstvo v Paríži..... Všade som pod tie fotografie a komentáre dal lajk. Osobne som síce včera o víťaznom srbskom tenistovi nenapísal nič, lebo moja návšteva sa mi odpoludnia rozrástla o ďalšieho hosťa, ale podporiť priateľov a vyjadriť súhlas s ich názormi je niekedy dôležitejšie než sadnúť a napísať nejaký traktát na svojej vlastnej stene.

Djokovič sa v ostatných rokoch nie náhodou stal v povedomí veľkej časti Slovákov živou hrdinskou legendou a fenoménom osobného odporu voči tomu, čo Západ s vytrvalosťou posadnutého fanatika pretláča do kultúry, politiky, medzinárodných vzťahov a spôsobu života na našom kontinente. Nie, tento veľký Srb stojí so svojou tenisovou raketou a mravnými princípmi proti tomu ako skala, a má recht. Takto to u nás mnohí právom vnímame a tak to podľa mňa naozaj je. Djokoviča možno celému hrdému Srbsku len a len závidieť, v tom najlepšom slova zmysle. Trúfam si povedať, že ak by bol Novak Djokovič náš spoluobčan, žijúci so svojou rodinou povedzme kdesi vo Zvolene, a hral by v našich farbách za svoju vlasť, všeličo by dnes u nás vyzeralo inak. Že mu veľa Slovákov drží palce nie je vôbec náhoda. Chvíľu sa v našich končinách zdalo, že aj my máme podobného hrdinu v osobe istého cyklistu..... lenže nie, ten nie je Djokovičovi v ničom podobný a netreba tu azda zbytočne rozvíjať do detailov prečo......

Pozeral som včerajší zápas celý strhujúci druhý set a fandil som Djokovičovi ako väčšina z nás, z rovnakého dôvodu ako ostatní. Dovolím si povedať, že tak, ako sa naši ľudia úprimne tešia z jeho víťazstva (víťazstiev), presne tak sa s obrovskou radosťou a zadosťučinením tešia kedykoľvek, keď niekto porazí v akomkoľvek športe Američanov. Na tomto mieste sa mi ako pamätníkovi zašlých čias žiada dodať, že naše súčasné hokejové zápasy s Amerikou sa už stali takým istým symbolickým odporom a bojom so silným politickým podtónom, ako keď naši v minulosti hrávali so Sovietskym zväzom. Nie nejaké primitívne rusofilsvo či slovanofilstvo nás núti fandiť Rusom a Srbom pod vplyvom akejsi údajnej ruskej hybridnej propagandy, také kraviny nech si svojim obmedzeným hlupákom rozprávajú doma na Západe. Súboje Rusov a Srbov, a najnovšie už aj Maďarov, so zástupcami Západu na akomkoľvek poli sú dnes v očiach našich ľudí fenoménom hrdinského vzdoru a odporu voči agresívnej a primitívnej rozpínavosti namysleného anglosaského, frankofónneho a germanofónneho sveta a jeho dekadentným "hodnotám", ktoré si neprávom dávajú prívlastok "progresívne". Progresívne v nich totiž nie je absolútne nič, práve naopak.

Vivat Djokovič, dnes sme všetci Srbi !

Radšej chodia na rande niekde do podniku na večeru a potom ide každý domov a z domu si navzájom fantazírujú posielaním erotických esemesiek. Nedávno sa nad tým hrozila v rádiu akási odborníčka a nazvala to preferovaním virtuálneho sexu. Za našej mladosti to bolo inak, môžem to ako aktívny aktér tých čias potvrdiť. Mladí by sa dnes u nás mali menej miešať do politiky, lebo prd o nej mnohí z nich vedia, a viac sa venovať sami sebe, inak tu ako národ čoskoro vymrieme nielen po meči, ale aj po praslici. V tomto sa už samozrejme nedá spoliehať na pomoc od nás starých :)

Nás nič podľa mne nie je ani do toho, koho si chcú zvoliť za prezidenta v Amerike. Nech to bude hocikto, dobre to nikdy nebude, aj keď sa niektorí u nás naivne domnievajú, že nás a celý svet spasí Trump. Nik nás nespasí, ak sa nespasíme my sami! Navyše tá Kamala Harrisová sa nejako divne stále smeje a rehoce, nezdá sa vám? Nepotrebuje ona náhodou nejakého dobrého klinického psychológa? Lebo s tým ustavičným rehotom od ucha k uchu u mňa veľkú dôveru nevzbudzuje. Nuž ale Američania sa radi smejú, tým sú oni známi, na rozdiel od nás, ktorí tu žijeme s vážnou tvárou hlbokých filozofických mysliteľov a už ani vtipy sa v našich končinách nerozprávajú ako kedysi.

Extravagantní Francúzi nech si robia so svojím štátom tiež čo chcú. A čo tam oni chcú, to dnes tí slobodomyšlienkári názorne ukazujú aj celou touto neuveriteľne spackanou Olympiádou. Ja vám poviem, že ak by žil nebohý Juan Antonio Samaranch, bývalý predseda MOV, toto by nikdy nedovolil, že sa tam v boxerskom ringu škandalózne mlátia muži so ženami a triatlonisti plávajú v splaškami zo záchodov zasvinenej Seine, plnej vražedných baktérií E-coli. Poviem vám, že aj keď to u nás v súčasnosti tiež nevyzerá nejako zvlášť ružovo, som rád, že nie som Francúz. Aj MOV akosi rapídne upadá, ako všetko ostatné v dnešnom svete.

Nás nič nie je ani do problémov Barcelony a snahy Kataláncov o osamostatnenie od zvyšku Španielska. Aj tak je to tam celé divné, lebo najprv tam dlho vládol Hitlerov kamarát, obľúbený diktátor generál Franco, potom po jeho smrti sa zase pretransformovali na kráľovstvo, ale ani to sa nezaobišlo bez škandálov kráľovskej rodiny. My sa do nich nestarajme. Nakoniec, Španielsko ako také je tým najmenším problémom dnešného sveta.

Susedné Česko, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, tiež nie je naším problémom. Koho si tam zvolila, nech si ho tam majú a nech sa z neho tešia. My sa do nich nestarajme, a ani to našťastie múdro nerobíme, hoci by sme recipročne mohli. Nie ako oni, ktorí majú odvekú zvrátenú tendenciu povýšenecky sa miešať do nás a neustále nás poučovať a diktovať nám ako tu máme žiť.

Vôbec nič nás nie je ani do Iránu. Počul som od viacerých svetaznalých, že Iránci sú milí, vzdelaní, pohostinní a veľmi priateľskí ľudia a ja tomu verím. Ten ich bradatý ajatoláh nie je nejaký extravagantný streštenec západného typu a že tam nemajú v láske Ameriku, aj to má určite svoju historickú logiku. Veď nakoniec ani u nás v Európe nie je povýšenecká Amerika nejako zvlášť populárna, aspoň nie medzi ľudom. To iba bojazliví politici sú stále priposratí a boja sa robiť nezávislú suverénnu politiku bez ustavičného mentorovania, posväcovania a zasahovania zo strany WASHINGTONU.

To nie je ani zďaleka všetko, do čoho nás nič nie je. Možno sa k tomu ešte niekedy vrátim a vy tiež môžete prispieť svojou troškou do mlyna.

TO SA NÁS NETÝKA

Nie je toho až tak málo, čo by sa nás v dnešnom osudovo poprepájanom svete protichodných záujmov, nárokov, sporov a kontroverzií nemalo týkať a do čoho by sme nemali strkať svoj malý stredoeurópsky nos.

Tak napríklad nás sa absolútne netýkajú spory v britskej kráľovskej rodine medzi kráľom Karolom a jeho synom Harrym. Aj keď nás o tom spore naše médiá neustále informujú, nás do toho vôbec nič. "Vydedený" princ Harry si žije šťastne s manželkou a rodinou v Amerike a jeho vzťahy s otcom sú na nule. Podľa kráľa je Harry hanbou celého kráľovstva. Videné našou, v tomto prípade skôr mojou, optikou, akosi prirýchlo britský vladár zabudol, že tou vskutku svetovou hanbou bol predovšetkým on a jeho katastrofálne manželstvo s princeznou Dianou. Kráľ dal krátko po sobáši s pôvabnou a múdrou Dianou celkom nepochopiteľne záletnícku prednosť totálne necharizmatickej Kamile, čo napokon priamo či nepriamo viedlo až k tragickej smrti Diany. Ak majú Briti krátku pamäť a zabudli na to, je to len a len ich vec a nás do toho lautr nič.

Ďalšou vecou, do ktorej nás je nič, sú nekonečné spory a ťahanice Japonska a Ruska o štyri kurilské ostrovy na severe. Čo my s tým máme? Nič, to nie je naša vec a celkom správne sa do toho nemontujeme. Okrem toho Japonsko, ktoré s hanbou prehralo druhú svetovú vojnu a roztopašní Američania im tam napokon kydli na hlavu dve atómové bomby, aby ich priviedli k rozumu, si robí nenáležité ostrovné nároky aj na ostrovy, ovládané Južnou Kóreou a Čínou. Milí zlatí, ťahali ste to s Hitlerom a bolo to nakoniec Rusko, ktoré tú druhú svetovú vojnu vyhralo, tak sa s tým v Tokiu zmierte a buďte radi, že ste vôbec radi.

Nič nás podľa mňa nie je ani do zúfalej nemeckej nemohúcnosti a neschopnosti riadiť svoj štát a svoj osud suverénne bez vplyvu USA. Priam až samovražedne si najprv zatvorili svoje funkčné a výkonné jadrové elektrárne a potom sa nezmohli ani na slovko protestu a odporu voči tomu, že im Američania spolu so Zelenským vyhodili do povetria dva podmorské plynovody z Ruska, len tak z dlhej chvíle, a submisívny Berlín ani nepípol a tvári sa dodnes, že sa vlastne nič hrozného nestalo. Elektrinu si tam vyrábajú z veterných turbín a slnečných panelov, tak ich nechajme sa s tým trápiť a my si robme veci po našom. Nič nás vlastne nie je ani do toho, že si Nemci sprznili svoj vlastný štát na nepoznanie keď otvorili brány dokorán obrovským vlnám imigrantov a vítali ich tam s nadšením ako nejakých spasiteľov. Aj v tom majú samozrejme prsty Američania, ako inak. V Nemecku sa ani lístok nepohne bez transatlantického vetríka z USA. Výsledkom je strata tradičnej národnej identity, ktorú nedávno dobre okomentoval nielen Viktor Orbán, ale potvrdil ju aj známy nemecký futbalista, ktorý sa domov nechce vrátiť ani za svet lebo by sa tam bál púšťať deti na ulicu. Úprimnú sústrasť Nemecko.

Nás sa netýka podľa mňa ani problém Cypru a jeho rozdelenie lebo sa tam hádajú s Tureckom o ten vyprahnutý ostrov, pohodený len tak ležérne do Stredozemného mora neďaleko brehov Izraela. Čo nás do toho? Máme tam svoju vojenskú jednotku v rámci mierových síl, ale keby tam naši neboli, tak by sa nič hrozného nestalo. Aspoň si tam naši chlapci a dievčatá v uniformách dobre zarobia. Mne osobne bol za mojej mladosti a detstva sympatický ich prezident, arcibiskup Makários. Ten nadchýnal aj moju zbožnú starú mamu, narodenú v devätnástom storočí, ktorá by nebola dbala ak by v každej krajine sveta vládol nejaký arcibiskup. Moja stará mama bola múdra žena.

Našou vecou nie je ani odveký poľský problém s legálnosťou alebo nelegálnosťou umelého prerušenia tehotenstva. Je to ich vnútorná vec a ak tam nechcú mať umelé potraty, tak nech radšej bez rozmyslu nesúložia hore dolu s hoc kým a nech sa držia kresťanskej náuky o sile a význame pevnej katolíckej rodiny. U nás na Slovensku sa súloží bez svetonázorových obmedzení a umelo sa prerušujú tehotenstvá "jedna radosť". Veď aj preto nás je čoraz menej a čo je najhoršie, podľa odborníkov je naša progresívna a liberálna mládež tak lenivá a unavená, že už ani sexovať sa jej nechce.

POSTAVENÁ V ROKU 1866

Mám návštevu..... prišla ku mne na sever z vyprahnutých a na prach vysušených dolniakov na týždeň Zlatka so svojou vnučkou Rebekou (staršia Laura chodí na brigády, preto neprišla) a jej 15-ročnou kamarátkou a spolužiačkou Simonkou. Malá fenka Meggi sa za náhleho a neobvyklého turisticko-návštevného ruchu na tunajšej samote ide zblázniť od radosti, že sa z nás takto pri tomto počte stala "svorka" :) No dobre, ak svorka, tak svorka - ovšem za predpokladu, že tej svorke šéfujem samozrejme ja. Niekto predsa musí byť tým hlavným, tak nech som to ja. Lenže sú tu odrazu tri ženy, k tomu ešte fenka Meggi.... a Zlatka je navyše odjakživa silná osobnosť, no skúste za takejto "nepriaznivej" konštelácie byť veliacom dôstojníkom. Ste bez šance. Mám akurát tak hlas poradný. Ja som tiež silná osobnosť, aspoň si to o sebe naivne myslím, ale momentálne sa zdá, ako by som nebol a zostávam ňou možno ešte ako tak iba medzi mojimi facebookovými priateľmi a čitateľmi.

Simonke sa tu páči, aspoň tak ma Zlatka informovala keď sa išli deti prejsť do lesa. No bodaj by nie. Všetko je tu predsa iné, a tie úžasné výhľady na hory a lesy. Povedal som Simonke, že táto stará drevenica bola podľa dátumu, vysekaného na jednom z už vymenených trámov, postavená v roku 1866. Pánečku... to si tu ešte pamätalo aj štúrovské hnutie a všelijaké zrady cisárskeho Rakúska na našom holubičom a jazykovo a národnostne utláčanom ľude. Keď sa to tak vezme, ja tu vlastne žijem v súkromnom skanzene. Zlatka je vo svojom obvyklom kuchárskom tranze a ja, ktorý som za 8 týždňov schudol rovných 8 kíl, čiže čo týždeň to kilo, mám problém odolať tým vôňam. No nejedzte tie horúce zemiakové placky o siedmej večer keď nimi vonia celá chalupa...... Však si to ja pekne krásne odhladujem keď návšteva odíde. Zlatka veľmi rada varí, je to jej koníček. Rýchlejším tempom než to všetko človek dokáže konzumovať. Chladnička a mraznička samozrejme na prasknutie plná.

Taká je teda momentálne u mňa situácia. A pri tom všetkom ešte aj maródujem za pochodu. Muži sú obdivuhodní, čo všetko dokážu... :)