Karol Lovaš: Ako novinár som ľuďom v deväťdesiatkach hovoril, že najväčším problémom Slovenska je Vladimír Mečiar. Presviedčal som o tom aj sám seba. Po rokoch som zistil, že to nebola pravda. Vladimír Mečiar nesedel vo väzení za nič z toho, čo mu pripisovali politickí oponenti a novinári. Mnohé z obvinení boli len veľké slová, ktoré sa rozplynuli v čase. Tak to s veľkými slovami a veľkými obvineniami obyčajne je.
Prvý predseda vlády Slovenskej republiky si spokojne užíva dôchodok. Všetko, čo mu bolo vyčítané, mnohonásobne prekonali tí, ktorí prišli po ňom. Vladimír Mečiar nie je v politike štvrťstoročie. A my sme napriek tomu hrubí. Zhrubol jazyk politikov. Médií. Aj celej spoločnosti. Mečiar je preč. No my sme zostali rovnakí. Čoraz vulgárnejší. Z politického zápasu sa stal boj na život a na smrť. Ak mal byť problémom Mečiar, prečo dnes nežijeme iné časy?
Z Roberta Fica sme si urobili biblického osla na ktorého nakladáme všetky naše hriechy a slabosti. Nie že by nemal žiadne vlastné. Má ich. A požehnane. Ako každý z nás.
Tento „ďubací žúr“, ktorý praktizujeme na jednom človeku našej spoločnosti nijako nepomôže. Lebo našim problémom opäť raz nie je premiér. Akokoľvek sa nám nepáči. Ani mne sa nepáči spôsob vedenia politiky, ktorý praktizuje. Demokracia však nie je víťazstvom najlepších. Ale najsilnejších. Jej podstata je v tom, že silnejší porazí slabšieho. V štandardných demokraciách sa to deje vo voľbách. Politické víťazstvo opozície nesmie pripomínať Švejka, ktorého pani Müllerová tlačila na vozíku bojovať za cisára pána. Opozícia musí sama dozrieť. A dospieť. V opačnom prípade pôjde o Pyrrhovo víťazstvo.
Výzva psychológov a psychiatrov žiadajúcich Roberta Fica, aby odišiel z politiky je jednou z mnohých bariel, ktoré majú pomôcť opozičným lídrom k víťazstvu. Čo ak vo voľbách opäť prehrajú? Čo ak Robert Fico opäť zvíťazí? Naučili sme sa všetko stavať len na jednu kartu. Na Gretu Thunbergovú. Na Green Deel. Na víťazstvo Ukrajiny. Ale svet predsa nemá nikdy jednu alternatívu.
Na Slovensku sme si zvykli, že politici a ulica vynášajú súdy a obvinenia. Suplujú vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov. Psychológovia a psychiatri píšu verejné listy, v ktorých vyzývajú na politický odchod premiéra. Je to rovnako neprofesionálne a neslušné ako správanie, ktoré vyčítajú jemu.
Pokiaľ by mu chceli naozaj pomôcť, stačilo sa nahlásiť na Úrad vlády. Lebo sú veci, ktoré, keď nemajú byť politickým cirkusom, musia sa riešiť s tým, koho sa týkajú. Nie s davom. Psychológovia a psychiatri by to mali vedieť. Mali by vedieť niečo o politickom boji, ktorého sa stali súčasťou.
A to je náš slovenský problém. Príliš veľa politiky. Príliš málo profesionálov. Robert Fico nie je jediný adept na zmenu. Je nádejné pochopiť, že odchod jednotlivca nikdy nezmení celok. To celok môže zmeniť jednotlivca. Nie však verejnými súdmi. Ani odsudkami. Ale tým, že budeme iní a lepší, profesionálnejší vo svojom jednaní ako ten, na ktorého ukazujeme prstom. Naozaj sme?
Slovensko potrebuje zmenu. Osobnú zmenu každého z nás. Bez nej nám vyhnanie žiadneho osla do púšte nepomôže. Takú veľkú púšť nemáme, aby sme sa na ňu všetci vošli.
