Od čias vstupu do NATO bola každá potenciálna hrozba definovaná tak, aby ospravedlnila armádne výdavky, a nie naopak. Je to naozaj zvláštny prístup. Desia nás výdavky na štátny aparát, sme alergickí na požiadavky odborárov, šetríme na Slovenskej akadémii vied, na matkách s deťmi a dokonca aj na onkologických pacientoch — ale nikto, nikto nežiada zdôvodňovanie výdavkov na obranu. Akékoľvek vyslovené požiadavky zo strany zbrojárskych lobistov počúvajú naše médiá s takmer nábožnou úctou. Nikto nekladie otázky, či za vynaložené finančné prostriedky dostávame adekvátnu hodnotu. Povahu tejto debaty totiž určujú obchodné záujmy zbrojárskych koncernov, nie skutočné potreby obrany. A nie je to tak, samozrejme, len u nás. Ministerstvo obrany USA nedávno oznámilo, že už po siedmykrát po sebe sa nepodarilo uskutočniť finančný audit, lebo Pentagon nebol schopný vyúčtovať svoj gigantický rozpočet.
Súčasná situácia je oveľa nebezpečnejšia ako v časoch klasickej studenej vojny. Žijeme v období, kedy sa prelomové medzinárodné zmluvy o kontrole zbrojenia rýchlo rozpadávajú. Počet jadrových zbraní na Zemi po prvýkrát za posledné desaťročia začal rásť. 90 percent všetkých jadrových zbraní vlastnia Spojené štáty a Ruská federácia, no priama komunikácia medzi Washingtonom a Moskvou, ten najdôležitejší krízový nástroj v čase studenej vojny, aby sa veci nevymkli spod kontroly a aby sa minimalizovalo nebezpečenstvo nesprávneho vnímania situácie, už dlhší čas neexistuje. USA a Rusko nevedú dialóg, v podstate sa nerozprávajú. Nemáme ten nástroj komunikácie, ktorý umožnil Kennedymu a Chruščovovi nájsť východisko z kubánskej raketovej krízy. Uvediem príklad – súčasný ruský veľvyslanec vo Washingtone nie je dôležitou spojkou ako v šesťdesiatych rokoch Anatolij Dobrynin, ale je takmer persona non grata. Mechanizmy na zabránenie eskalácie napätia jednoducho neexistujú.
Množstvo mantinelov a červených čiar, ktoré sme si vytvorili počas bipolárneho sveta, skrátka zmizlo. Obávam sa, že najmä Spojené štáty stratili počas studenej vojny rutinný diplomatický zvyk „dávať a brať“. Nadobudli presvedčenie, že nemusia uzatvárať dohody, že nemusia robiť kompromisy s inými krajinami, že im stačí, aby druhým jednoducho povedali, čo budú robiť a ak sa zdráhali, nastúpili represie. V dôsledku toho Spojené štáty prišli o diplomatické schopnosti, ktoré sa štandardne vyžadujú v takom svetovom poriadku, v ktorom funguje väčšia rovnováha síl. Dôsledkom toho je aj fakt, že Západ sa ocitol v zajatí falošnej schémy, že v prípade ukrajinského konfliktu stojí proti nám „nový Hitler“. Vďaka tomuto zaslepenému ideologickému pohľadu nám úplne uniká skutočná povaha krízy. Výsledkom toho je nebezpečná špirála eskalácie napätia, ktorú takýmto spôsobom neriešime, ale zhoršujeme. Už len téza, že iba Ukrajina rozhodne, či sa začnú mierové rokovania, je hlúpa a nebezpečná. Musíme si konečne uvedomiť, že ide o našu bezpečnosť, bezpečnosť Európy a celého sveta, a tú by sme nemali zveriť do rúk ukrajinskej vlády. To sú rozhodnutia, ktoré by sme mali urobiť my. To je absolútne základný bod.
Ale vráťme sa k podstate problému. Musíme zmeniť systém od základu. Musíme pochopiť, že filozofia zvyšovania zbrojenia má svoju krvavú cenu vo forme väčšieho počtu obetí, predlžovania konfliktov a nepriaznivého vplyvu na dosahovanie rozvojových cieľov. To nie sú nejaké subjektívne názory, ale výsledky početných a dlhodobých štúdií, ktoré rovnako dokázali, že odzbrojovanie zmierňuje následky vojny, zachraňuje ľudské životy a podporuje mier. Tieto štúdie dávno vyvrátili to primitívne staroveké heslo „ak chceš mier, pripravuj vojnu“, ktoré s takou obľubou opakujú všetci militaristi, akoby sa svet za tých dvetisíc rokov nikam neposunul. Iný svet je možný a ak prepadáte skepse, spomeňte si na všetky tie zmluvy o odzbrojení, ktoré boli kedysi považované za nereálne, a predsa štáty a politici dobrej vôle našli spôsob, ako zakázať tie najstrašnejšie zbrane (napríklad chemické a biologické) a chrániť ľudstvo pred nevýslovným utrpením, ktoré spôsobovali.
