VLASTENECTVO NIE JE TRIEDNY BOJ
Ani slaboduché urážky krajnej pravice ma nemôžu umlčať a zmeniť moje presvedčenie, že nová inštrumentácia slovenskej hymny je hlbokým nepochopením jej textu. Na to totiž nepotrebujete hudobné, ale historické vzdelanie, pričom väčšina týchto krikľúňov nemá ani jedno, ani druhé. Je úplne smiešne, keď si musí pán skladateľ pomáhať v argumentácii nejakým „občanom“, že vraj „doposiaľ bola hymna pochod, pán Rózsa ju povýšil na hymnus“. Naša hymna nikdy pochodom nebola a ak niekto nevie rozoznať revolučnú alebo protestnú pieseň od pochodu, môj problém to nie je. A nemôže byť ani hymnus, pretože toto slovo v staroveku a stredoveku označovalo chválospev božstva. Hymna je niečo iné, vzťahuje sa na skupinu ľudí potvrdzujúcu svoju spolupatričnosť. Istou formou hymny je už husitský chorál „Kdož jsou boží bojovníci“ (o ktorom sa v roku 1918 aj naozaj chvíľu uvažovalo ako o štátnej hymne). V 18. storočí hymna prekročila svoj význam a stala sa názvom pre akúkoľvek inšpiratívnu hudobnú skladbu, ktorá slúži na symbolizáciu alebo identifikáciu národa či komunity. Takouto skladbou vyjadrujúcou hrdosť na príslušnosť k skupine môže byť čokoľvek od piesne cez modlitbu, opernú áriu až po fanfáry.
Niektorým národným hymnám trvalo veľmi dlho, kým sa stali štátnymi hymnami. Napríklad americkú národnú hymnu „The Star-Spangled Banner“ napísal Francis Scott Key po tom, ako sledoval útok Britov na pevnosť Fort McHenry počas vojny v roku 1812 a videl, ako sa americká vlajka aj nasledujúce ráno stále vzletne vznášala. Pieseň si získala v priebehu 19. storočia značnú popularitu, no až v roku 1931 ju Kongres USA oficiálne prijal ako štátnu hymnu (tu sa mi žiada dodať, že kým Fort McHenry je dnes národnou pamiatkou a historickou svätyňou, väčšina Slovákov nepozná dom na Jozefskej ulici, kde slovenská hymna vznikala a na budove bývalej Lyceálnej knižnice v Bratislave, pred ktorou sa po prvý raz spievala, nie je ani len pamätná tabuľa – to by nás malo zaujímať viac ako samoúčelné prerábky hymnických piesní).
Ale to najdôležitejšie, čo v tejto súvislosti treba povedať, je, že nikomu by nezišlo na um meniť charakter alebo (ako to nazýva Oskar Rózsa) „redefinovať“ akúkoľvek hymnu. V Maďarsku by považovali za rúhanie, keby sa niekto opovážil zmeniť ich národnú hymnu (ktorá je modlitbou) povedzme na slávnostné fanfáry. Alebo keby niekto zmenil pieseň „Kde domov můj“ na vojenský pochod. Ale pri českej hymne sa ešte predsa len pristavme, lebo tam sa o niečo podobné ako Oskar Rózsa pokúsil pred šiestimi rokmi skladateľ Miloš Bok. A nemôžem si pomôcť, ale cítim tam istú inšpiráciu: https://vltava.rozhlas.cz/kde-domov-muj-20-poslechnete-si-novou-verzi-ceske-hymny-6949474 Rozdiel je nielen v tom, že Rózsa z toho predsa len nedokázal urobiť až taký guláš ako Bok, ale predovšetkým v tom, že Česi boli dostatočne kultúrni na to, aby takýto paškvil okamžite kategoricky odmietli.
A ja musím povedať, že som sa zmýlil, keď som predpokladal, že taký vynikajúci hudobník ako Oskar Rózsa nepotrebuje transparentnú kontrolu, aby to celé udržal vo funkčných medziach a nárokoch, ktoré sa kladú na našu posvätnú národnú hymnu. Jeho úlohou naozaj nie je „redefinovať“ ju, to mal štátny orgán už na začiatku kategoricky odmietnuť. A rovnako je nemysliteľné domýšľať si v nej nejaké nové symboly, ako o tom blúzni neznáma „občianka“ na skladateľovej sociálnej sieti. Tým skôr, že tento odklon od prirodzenej ľudovosti k údajnej "majestátnosti", od radikalizmu ku konzervativizmu, nie je vyjadrením vôle národa, ale svojvoľným, a preto neprijateľným zásahom hudobníka so snahou o sebapotvrdenie vlastnej geniality.
Ak sa Oskar Rózsa chce hrať na slovenského Hansa Zimmera (kde ho aj tak nejako vidím), tak by námety tejto skladby mohol použiť napríklad vo filmovej hudbe. Alebo si vziať inšpiráciu z Mikuláša Schneidera-Trnavského, ktorý z hymnickej piesne „Nitra, milá Nitra“ urobil veľkolepú symfonickú báseň „Pribinov sľub“. Prečo nie. Ale on dostal predsa úplne inú úlohu. Dostal úlohu vytvoriť dielko, ktoré svojou štylizáciou má fungovať ako národná hymna.
Ani slaboduché urážky krajnej pravice ma nemôžu umlčať a zmeniť moje presvedčenie, že nová inštrumentácia slovenskej hymny je hlbokým nepochopením jej textu. Na to totiž nepotrebujete hudobné, ale historické vzdelanie, pričom väčšina týchto krikľúňov nemá ani jedno, ani druhé. Je úplne smiešne, keď si musí pán skladateľ pomáhať v argumentácii nejakým „občanom“, že vraj „doposiaľ bola hymna pochod, pán Rózsa ju povýšil na hymnus“. Naša hymna nikdy pochodom nebola a ak niekto nevie rozoznať revolučnú alebo protestnú pieseň od pochodu, môj problém to nie je. A nemôže byť ani hymnus, pretože toto slovo v staroveku a stredoveku označovalo chválospev božstva. Hymna je niečo iné, vzťahuje sa na skupinu ľudí potvrdzujúcu svoju spolupatričnosť. Istou formou hymny je už husitský chorál „Kdož jsou boží bojovníci“ (o ktorom sa v roku 1918 aj naozaj chvíľu uvažovalo ako o štátnej hymne). V 18. storočí hymna prekročila svoj význam a stala sa názvom pre akúkoľvek inšpiratívnu hudobnú skladbu, ktorá slúži na symbolizáciu alebo identifikáciu národa či komunity. Takouto skladbou vyjadrujúcou hrdosť na príslušnosť k skupine môže byť čokoľvek od piesne cez modlitbu, opernú áriu až po fanfáry.
Niektorým národným hymnám trvalo veľmi dlho, kým sa stali štátnymi hymnami. Napríklad americkú národnú hymnu „The Star-Spangled Banner“ napísal Francis Scott Key po tom, ako sledoval útok Britov na pevnosť Fort McHenry počas vojny v roku 1812 a videl, ako sa americká vlajka aj nasledujúce ráno stále vzletne vznášala. Pieseň si získala v priebehu 19. storočia značnú popularitu, no až v roku 1931 ju Kongres USA oficiálne prijal ako štátnu hymnu (tu sa mi žiada dodať, že kým Fort McHenry je dnes národnou pamiatkou a historickou svätyňou, väčšina Slovákov nepozná dom na Jozefskej ulici, kde slovenská hymna vznikala a na budove bývalej Lyceálnej knižnice v Bratislave, pred ktorou sa po prvý raz spievala, nie je ani len pamätná tabuľa – to by nás malo zaujímať viac ako samoúčelné prerábky hymnických piesní).
Ale to najdôležitejšie, čo v tejto súvislosti treba povedať, je, že nikomu by nezišlo na um meniť charakter alebo (ako to nazýva Oskar Rózsa) „redefinovať“ akúkoľvek hymnu. V Maďarsku by považovali za rúhanie, keby sa niekto opovážil zmeniť ich národnú hymnu (ktorá je modlitbou) povedzme na slávnostné fanfáry. Alebo keby niekto zmenil pieseň „Kde domov můj“ na vojenský pochod. Ale pri českej hymne sa ešte predsa len pristavme, lebo tam sa o niečo podobné ako Oskar Rózsa pokúsil pred šiestimi rokmi skladateľ Miloš Bok. A nemôžem si pomôcť, ale cítim tam istú inšpiráciu: https://vltava.rozhlas.cz/kde-domov-muj-20-poslechnete-si-novou-verzi-ceske-hymny-6949474 Rozdiel je nielen v tom, že Rózsa z toho predsa len nedokázal urobiť až taký guláš ako Bok, ale predovšetkým v tom, že Česi boli dostatočne kultúrni na to, aby takýto paškvil okamžite kategoricky odmietli.
A ja musím povedať, že som sa zmýlil, keď som predpokladal, že taký vynikajúci hudobník ako Oskar Rózsa nepotrebuje transparentnú kontrolu, aby to celé udržal vo funkčných medziach a nárokoch, ktoré sa kladú na našu posvätnú národnú hymnu. Jeho úlohou naozaj nie je „redefinovať“ ju, to mal štátny orgán už na začiatku kategoricky odmietnuť. A rovnako je nemysliteľné domýšľať si v nej nejaké nové symboly, ako o tom blúzni neznáma „občianka“ na skladateľovej sociálnej sieti. Tým skôr, že tento odklon od prirodzenej ľudovosti k údajnej "majestátnosti", od radikalizmu ku konzervativizmu, nie je vyjadrením vôle národa, ale svojvoľným, a preto neprijateľným zásahom hudobníka so snahou o sebapotvrdenie vlastnej geniality.
Ak sa Oskar Rózsa chce hrať na slovenského Hansa Zimmera (kde ho aj tak nejako vidím), tak by námety tejto skladby mohol použiť napríklad vo filmovej hudbe. Alebo si vziať inšpiráciu z Mikuláša Schneidera-Trnavského, ktorý z hymnickej piesne „Nitra, milá Nitra“ urobil veľkolepú symfonickú báseň „Pribinov sľub“. Prečo nie. Ale on dostal predsa úplne inú úlohu. Dostal úlohu vytvoriť dielko, ktoré svojou štylizáciou má fungovať ako národná hymna.