Sloboda Slova 🔊

Reči o opernej dive Anne Netrebko dokumentujú, že bratislavská kaviareň je nevyliečiteľne chorá.

Psychicky.

Anna Netrebko dlhodobo žije v Rakúsku, kde je občiankou a kde dodnes hviezdi (pred niekoľkými hodinami Štátna opera Viedeň so sklamaním oznámila, že pre zdravotné problémy musí odstúpiť z naštudovania úlohy v Ariadne na Naxe).

Väčšinou je považovaná za najväčšiu sopranistku tohto storočia.

Ale je Ruska.

Takže po oznámení, že by mala tento rok jednorazovo vystúpiť na koncerte v SND dostala bratislavská kaviareň orgazmus.
Politici, "intelektuáli" a hocikto s vlajočkou v profile sa povinne vyjadril, že fujky.
Ak si chcete za všetky reakcie pozrieť jednu, stačí komentár Michala Hvoreckého, s preňho typickými kompulzívnymi klamstvami, v Denníku N.

Viac už nebolo treba, a z tohto všetkého si zobrali príklad armády trollov, ktorí blúdia po socsieťach a trúsia poznámky o príchode speváčky, ktorá podporuje vraždenie na Ukrajine a podobné nezmysly.

V skutočnosti Netrebko štyri dni po invázii RF na Ukrajinu vydala vyhlásenie, v ktorom vojnu odsúdila. To zopakovala aj neskôr.
Pre toto odsúdenie vojny ju potom začali, mimochodom, niektorí odsudzovať aj v Rusku, zrušili jej koncerty.

Na okraj: do konfliktu s politicky korektným komentariátom sa dostala už pred pár rokmi, v roku 2018, aj preto, že v La Scale vystupovala s tmavým mejkapom na tvári (ako Aida, etiópska princezná). Pritom jednou z obsesií ľudí, ktorí nemajú čo robiť a tak sa potrebujú politicky korektne do kadečoho navážať je, že belosi by nemali vystupovať tak, že predstavujú černochov, či ľudí s tmavšou kožou, s použitím mejkapu. Lebo tým kradnete a znevažujete ich identitu, či čo.
Mimochodom, to hovoria rovnakí ľudia, ktorým neprekáža, ak sa chlapci karnevalovo prezlečú za dievčatá a naopak.
Proste to nedáva žiadnu logiku, ale dá sa nad tým zavzdušňovať. A veľmi ani odsudzovať interpretku, keďže ona nie je scénograf.

Späť k politike. Netrebko zároveň zôrazňuje, že ona je apolitický človek, politiku veľmi nesleduje a nikdy sa jej nevenovala ani v rodnom Rusku a okrem súhlasu s pridaním jej mena na zoznam cca 500 osobností podporujúcich kandidatúru Putina v roku 2012 sa nikdy politicky nevyjadrila.

Keď neskôr, v decembri 2014, venovala peniaze opere v Donecku, hneď zdôraznila, že je to jej podpora tamojším umelcom v ťažkej situácii a nemá sa to brať ako politické gesto.

Zároveň ale, už v tom prvom vyhlásení po invázii, odsúdila to, že na umelcov býva vyvíjaný tlak, aby sa politicky vyjadrovali. Aj neskôr zopakovala, že to považuje za odporné. Chce ostať nepolitická a venovať sa umeniu a ľudia by pre ňu aj pre ďalších v podobnej situácii mali mať pochopenie.

Hoho, voda na mlyn psychicky labilným dúhovým lízatkám. Metropolitná opera jej zrušila predstavenie (za čo jej, speváčke, musela potom vyplatiť finančnú kompenzáciu), zrušili jej koncerty v Nemecku a, samozrejme, v Prahe. Kde inde sa dá čakať ukážková hystéria "lepších ľudí".
Jej je to relatívne jedno, pretože si celkom pohodlne žije vo Viedni, kde je stále uznávaná a považovaná za drahocenný klenot.

Ale pri zmienke o jej mene samozrejme inde na svete striehnu všelijakí Hvoreckí a podobní vysoko uznávaní umelci. Etálony vkusu, morálky, logiky a pravdovravnosti. A ak môžu, využijú príležitosť aby sa svojimi výlevmi znovu zviditeľnili.

Za seba im ale ďakujem. Operu nepočúvam často, ale keď už to pripomínajú, idem si niečo od nej hneď vypočuť :))

https://www.facebook.com/share/p/19vTHT5CxL/

A ja sa obávam, že takto fungovať nebude. Aby ste mi lepšie rozumeli, položím vám otázku, prečo takmer nikto z vás doteraz ani len netušil, že hymnu upravovali Ladislav Burlas či Alexander Moyzes. Pretože obaja majstri boli dostatočne pokorní na to, aby si uvedomovali, že tu nejde o nich, že hymna je viac ako jej inštrumentátor. V tomto prípade však ambície prevažovali nad pokorou, lebo Oskar Rózsa sa usiloval niečo predviesť a od začiatku strhával celú pozornosť na seba, nie na hymnu. Iste, nemôže za to len sám, pretože opozícia situáciu zneužila na nechutne demagogickú politickú kampaň, ale on to nezvládol a nezostal jej nič dlžen. Nemôže čakať, že sa s tým celá spoločnosť stotožní, ak najprv odkáže časti verejnosti, že tá hymna nie je pre nich, potom sa síce ospravedlní, ale o pár dní všetko odvolá a exhibicionisticky až hystericky vynadá všetkým kritikom tak vulgárne, že dielo skazy už len dorazí. To je rovnaké psychicky nevyrovnané správanie ako keď Dorota Nvotová podala druhému táboru ruku na zmierenie a hneď po sviatkoch začala besnieť, že ak to na námestiach nebude vyzerať ako v Gruzínsku, tak ste všetci slabosi.

Nuž, umelci, poviete si. Ale úlohou a funkciou hymny nikdy nebolo byť umeleckým dielom. Až na výnimky (ako je napríklad nemecká hymna, ktorú zložil Haydn alebo indická hymna, ktorú napísal Thákur) hymny nemajú významnejšiu umeleckú hodnotu. Z čisto praktických dôvodov si vyžadujú jednoduchosť. Agresívni obrancovia Rózsovho počinu, ktorí sa zavzdušňujú, ako im tečú slzy dojatia, ako strašne sú na neho hrdí a akí sú všetci jeho kritici protislovenskí, sa zasa raz prejavujú ako hlupáci, ktorí o pôvode a funkcii hymny nemajú ani poňatia a ktorí by nedokázali zaspievať ani jej dve slohy. No predovšetkým si neuvedomujú, že práve takýmto necitlivým prístupom ju zneucťujú.

A tak vyhlasujem – práve preto, že si našu národnú hymnu hlboko ctím ako posvätnú – že mojou štátnou hymnou zostáva táto: https://www.youtube.com/watch?v=8UYNqgja4bs. A zatiaľ je ešte stále oficiálna, pretože platí zákon o štátnych symboloch s Burlasovým notovým zápisom ako prílohou. Ak sa chcete "dojať", zapnite si telenovelu, hymna nie je náplasť na vašu rozhádzanú psychiku. A už vôbec neviem, ako sa dajú dosiahnuť "zimomriavky na duši", ktoré z nej vraj mala ministerka kultúry Martina Šimkovičová. Ale možno mala na mysli inovať na pneumatikách svojej limuzíny, kým sedela v lóži vo filharmónii. Fakt som rozhnevaný, ako dokážu národniari vyrobiť z každého záchvevu vlastenectva triedny boj, ako ľahko dokážu vytvoriť ďalší front studenej občianskej vojny, ako dokážu zničiť posledný symbol, ktorý nás všetkých spájal. Vlastenectvo má byť inkluzívne, má sa napájať z rôznych, často aj protichodných zdrojov, ktoré dokáže uviesť do symbiózy a jeho hlavnou motiváciou je láska k rodnej zemi a jej obyvateľom, nie nenávisť ku všetkým, ktorí nie sú ako my. Teraz naozaj nepotrebujeme takéto rozbroje. Kultúrna úroveň verejnej diskusie je zrkadlom kultúrnej úrovne národa. Preto apelujem na vládu, ak v nej ešte vládne zdravý rozum, aby tento experiment ponechala pre potešenie zberateľov podobných kúskov, prípadne aby túto verziu nenechala ako jedinú a oficiálnu. Lebo ak nedokážeme mať úctu už ani len k tej hymne a dupeme po nej tak necitlivo, že bez toho, aby sme rozumeli jej významu, zmeníme ju na paškvil, ktorý sa začína ako funerál a končí sa ako zvučka z Farmy, spejeme ako štát do záhuby.

VLASTENECTVO NIE JE TRIEDNY BOJ

Ani slaboduché urážky krajnej pravice ma nemôžu umlčať a zmeniť moje presvedčenie, že nová inštrumentácia slovenskej hymny je hlbokým nepochopením jej textu. Na to totiž nepotrebujete hudobné, ale historické vzdelanie, pričom väčšina týchto krikľúňov nemá ani jedno, ani druhé. Je úplne smiešne, keď si musí pán skladateľ pomáhať v argumentácii nejakým „občanom“, že vraj „doposiaľ bola hymna pochod, pán Rózsa ju povýšil na hymnus“. Naša hymna nikdy pochodom nebola a ak niekto nevie rozoznať revolučnú alebo protestnú pieseň od pochodu, môj problém to nie je. A nemôže byť ani hymnus, pretože toto slovo v staroveku a stredoveku označovalo chválospev božstva. Hymna je niečo iné, vzťahuje sa na skupinu ľudí potvrdzujúcu svoju spolupatričnosť. Istou formou hymny je už husitský chorál „Kdož jsou boží bojovníci“ (o ktorom sa v roku 1918 aj naozaj chvíľu uvažovalo ako o štátnej hymne). V 18. storočí hymna prekročila svoj význam a stala sa názvom pre akúkoľvek inšpiratívnu hudobnú skladbu, ktorá slúži na symbolizáciu alebo identifikáciu národa či komunity. Takouto skladbou vyjadrujúcou hrdosť na príslušnosť k skupine môže byť čokoľvek od piesne cez modlitbu, opernú áriu až po fanfáry.

Niektorým národným hymnám trvalo veľmi dlho, kým sa stali štátnymi hymnami. Napríklad americkú národnú hymnu „The Star-Spangled Banner“ napísal Francis Scott Key po tom, ako sledoval útok Britov na pevnosť Fort McHenry počas vojny v roku 1812 a videl, ako sa americká vlajka aj nasledujúce ráno stále vzletne vznášala. Pieseň si získala v priebehu 19. storočia značnú popularitu, no až v roku 1931 ju Kongres USA oficiálne prijal ako štátnu hymnu (tu sa mi žiada dodať, že kým Fort McHenry je dnes národnou pamiatkou a historickou svätyňou, väčšina Slovákov nepozná dom na Jozefskej ulici, kde slovenská hymna vznikala a na budove bývalej Lyceálnej knižnice v Bratislave, pred ktorou sa po prvý raz spievala, nie je ani len pamätná tabuľa – to by nás malo zaujímať viac ako samoúčelné prerábky hymnických piesní).

Ale to najdôležitejšie, čo v tejto súvislosti treba povedať, je, že nikomu by nezišlo na um meniť charakter alebo (ako to nazýva Oskar Rózsa) „redefinovať“ akúkoľvek hymnu. V Maďarsku by považovali za rúhanie, keby sa niekto opovážil zmeniť ich národnú hymnu (ktorá je modlitbou) povedzme na slávnostné fanfáry. Alebo keby niekto zmenil pieseň „Kde domov můj“ na vojenský pochod. Ale pri českej hymne sa ešte predsa len pristavme, lebo tam sa o niečo podobné ako Oskar Rózsa pokúsil pred šiestimi rokmi skladateľ Miloš Bok. A nemôžem si pomôcť, ale cítim tam istú inšpiráciu: https://vltava.rozhlas.cz/kde-domov-muj-20-poslechnete-si-novou-verzi-ceske-hymny-6949474 Rozdiel je nielen v tom, že Rózsa z toho predsa len nedokázal urobiť až taký guláš ako Bok, ale predovšetkým v tom, že Česi boli dostatočne kultúrni na to, aby takýto paškvil okamžite kategoricky odmietli.

A ja musím povedať, že som sa zmýlil, keď som predpokladal, že taký vynikajúci hudobník ako Oskar Rózsa nepotrebuje transparentnú kontrolu, aby to celé udržal vo funkčných medziach a nárokoch, ktoré sa kladú na našu posvätnú národnú hymnu. Jeho úlohou naozaj nie je „redefinovať“ ju, to mal štátny orgán už na začiatku kategoricky odmietnuť. A rovnako je nemysliteľné domýšľať si v nej nejaké nové symboly, ako o tom blúzni neznáma „občianka“ na skladateľovej sociálnej sieti. Tým skôr, že tento odklon od prirodzenej ľudovosti k údajnej "majestátnosti", od radikalizmu ku konzervativizmu, nie je vyjadrením vôle národa, ale svojvoľným, a preto neprijateľným zásahom hudobníka so snahou o sebapotvrdenie vlastnej geniality.

Ak sa Oskar Rózsa chce hrať na slovenského Hansa Zimmera (kde ho aj tak nejako vidím), tak by námety tejto skladby mohol použiť napríklad vo filmovej hudbe. Alebo si vziať inšpiráciu z Mikuláša Schneidera-Trnavského, ktorý z hymnickej piesne „Nitra, milá Nitra“ urobil veľkolepú symfonickú báseň „Pribinov sľub“. Prečo nie. Ale on dostal predsa úplne inú úlohu. Dostal úlohu vytvoriť dielko, ktoré svojou štylizáciou má fungovať ako národná hymna.